Tak tu máme ďalší titul, vydaný na Silver Rocket. A v podstate je zase jedno, aká kapela ho vydala.

Skutočne nejde o nedostatok rešpektu k EMEMVOODOOPÖKÁ, ale o dôsledok „firemnej politiky“ celého vydavateľstva. Ono totiž každá vydaná doska je do väčšej či menšej miery dielom všetkých skupín, ktoré Strieborná raketa združuje. „Dort jak brus“ toto pravidlo ukazuje v plnej kráse; okrem tradične skvelého zvuku v podaní Ondřeja Ježka (jeden z otáznikov, ktoré si kladiem vždy, keď mi CD s logom raketky dorazí je, čím prekvapí tentokrát) si tu úlohy rozdelilo mnoho hostí zo širšieho okruhu nielen skupiny, ale celého labelu.

„Dort jak brus“ je akýmsi predvianočným rodinným zvukovým fotoalbumom. Lenže skúste recenzovať fotoalbum… Kľúčovými slovami sú rýchlošípovské vzťahy (kto bol na Točníku, ten sa nemôže nevrátiť – a nepochopiť), nadhľad, (seba)paródia, vzťah k hudbe ignorujúci a narušujúci čoraz obvyklejšiu väzbu zamestnávateľ-zamestnanec vedúcu k vydaniu akéhosi „produktu“.

A tak, ako pri fotoalbumoch, kritika nie je namieste; viem, že každý z EMEMS vie, že inštrumentácia nie je to, čo by sa malo a chcelo vystavovať na obdiv. Nedá sa čakať, že nadhľad bude chýbať kapele, v ktorej radoch muzicíruje brankár oficiálne najhoršieho futbalového mančaftu v Českej republike.

„Syndikát zpocenejch chlapů/Světová třída na první pokus/Už teď sme dál než sem kdy chtěl/No a co ty?/Jak na tom seš?“

Treba však zdôrazniť, že až na interpretačné zakolísania (ani neviem, či by som chcel, aby na doske neboli) je „Dort jak brus“ v prvom rade ukážkou schopnosti napísať chytľavú skladbu a doplniť ju textom, ktorý „niečo znamená“ a pritom je stručný a vtipný. Označovať EMEMVOODOOPÖKÁ za countryrock nie je až tak absurdné; bez trampského idealizmu totiž prezentujú na akustickom základe postavené skladby, ktoré sa k omlátenej španielke skrátka hodia – samozrejmé hardcorové korene, punkové záblesky a hojné používanie retrosyntetizátorových zvukov dopĺňajú už spomenutý archetypálny či archaický základ a v konečnom dôsledku znamenajú moderne znejúcu zápalnú zmes (paralely s intímnejšími skladbami OTK či tvorbou NAQUEI MANOU nie sú prekvapivé). Rozjuchanú prvú polovicu (čo skladba, to hit – „Syndikát“, „Akéla“, „Hřiby“) dopĺňa zadumanejšia časť druhá, z ktorej sa kontrastne týči môj vrchol celého albumu, „Kuci“).

Je to veselá platňa, za ktorou vidíte ruky konkrétnych ľudí. Je to chatka vybudovaná svojpomocne a predsa schopná odolať tomu najzlomyselnejšiemu počasiu. Je to hardcore od Bobří řeky.

„Taky sem měl ten sen (víc než mít pořádnou bábu)
Pokecat s Mišíkem
Teď stojim v bekstejdži bavim se s klukam s každý kapely
A chlastám zadarmo

Co neznám nesnášim (nikdo mi vo tom neřek)
Miluju ty stejný standartní výkony
Všechny mý recenze sou předem napsaný
Všichni sme kámoši

Kuci to dokážou (ty moji kuci)
Udělat atmošku, ten kotel rozpařit
Nesnášim blbce co neuměj pozdravit“